Mala som osemnásť rokov, keď som prvýkrát navštívila gynekológa s bolesťami v podbrušku. Diagnóza bola jednoznačná – cysta. Strávila som nejaký čas v nemocnici, kde sa im na tretí pokus podarilo tekutinu z cysty odsať. Zároveň som sa dozvedela, že môžem mať problém mať dieťa. Študovala som na vysokej škole, rodinu som neplánovala a preto som tomuto oznámeniu neprikladala veľký význam. Počas štúdií som mala sústavne nejaké gynekologické problémy. Cysty, inokedy mykózy. Nepravidelnú menštruáciu sa podarilo vyriešiť užívaním antikoncepcie. Prekonala som niekoľkokrát punkciu cýst, zmrazovanie raniek na maternici, laparoskopiu a jednu operáciu. Absolvovala som nekonečné množstvo vyšetrení, odberov krvi, pichania injekcií a užívania liekov, ktoré majú mnoho vedľajších účinkov. Občas som si pripadala ako pokusné morča. Študentské časy pominuli a nastali problémy bežného života. Predovšetkým hľadanie zamestnania a bývania. So zháňaním privátu som mala šťastie a po čase som zohnala aj prácu, ktorá ma bavila. V zamestnaní som sa zoznámila s budúcim manželom. Vydávala som sa pomerne neskoro – v dvadsiatichsiedmych rokoch. Už pred svadbou sme sa snažili mať bábätko. Manžel chcel deti, preto som ho o možnom probléme informovala ešte pred svadbou. Vedela som, že pravdepodobnosť otehotnieť prirodzenou cestou je mizivá a navštevovala som preto ambulanciu pre liečbu sterility. Po niekoľkých neúspešných pokusoch inseminácie mi lekár doporučil mimotelové oplodnenie. Tu však nastal problém. Na Slovensku sa umelé oplodnenie v tom čase robilo len s veľmi nízkou úspešnosťou na zastaraných prístrojoch, ktoré sotva fungovali. Informácie o IVF prakticky neexistovali. Po mnohých dňoch, týždňoch a mesiacoch čakania na Slovensku otvorili súkromné centrum asistovanej reprodukcie. Keďže väčšina kamarátov a známych už deti mala alebo čakala, manžel veľmi túžil po dieťati a rodičia sa dožadovali vnúčat, rozhodli sme sa podstúpiť počatie dieťaťa v skúmavke čo najrýchlejšie. Ako to prebieha? Lekár najprv vyšetrí obidvoch partnerov (v poslednom čase je neplodných čoraz viac mužov, ktorí to znášajú ešte ťažšie ako ženy). Život v nezdravom prostredí, každodenný stres, nezdravé stravovanie sa, nadváha – to všetko vplýva na plodnosť žien aj mužov. Sú samozrejme prípady vrodených vád a stavy po chorobách, kde iná šanca ako skúmavka neexistuje. Na základe kompletných vyšetrení lekár stanoví postup „šitý na mieru.“ Celý zákrok oplodnenia v skúmavke prebieha ambulantne. Pýtajte sa lekárov, sestier, pacientiek a najmä tých, ktorí to prežili. Mne pomáhalo rozprávať sa s ľuďmi rovnakého „postihnutia“ a uvoľniť tak emočný tlak. Zlý psychický stav je jedným z predpokadov neúspechu počatia. Pocit, že musím otehotnieť mne ani partnerovi v spolužití nepomáhal. Je ťažké každý mesiac čakať na menštruáciu a po jej príchode prežívať sklamanie, osobnú prehru, beznádej a zaoberať sa otázkou – prečo práve ja. Dúfam, že povedomie verejnosti o umelom oplodnení sa zlepšuje a čoraz menej ľudí v ňom vidí strašiaka. Je veľkým úspechom medicíny pri riešení ďalšej z radu civilizačných chorôb, akou sterilita nepochybne je. Potom nadišiel deň, kedy sa to celé začalo. Lieky, ktoré majú stimulovať ženský organizmus k tvorbe vajíčok sú podávané vo forme injekcií. Buď ani veľmi nebolia alebo som už na bolesť zvyknutá. Rast vajíčok sa kontroluje sonograficky a lekár určí deň ich odberu. Odber sa robí v úplnej narkóze a po zákroku sa ešte 2 hodiny leží na lôžku. Potom odchádzate domov a na druhý deň zavoláte embryológovi, s ktorým si dohodnete transfer embryí v prípade ich pozitívneho delenia. Transfer embryí je bezbolestný, pre mňa trocha nepríjemný zákrok. Po transfere som zostala ležať 2 hodiny a domov ma prepustili s liekmi, ktoré mali podporiť úspešnosť zákroku. Po 14-tich dňoch som si urobila tehotenský test. V prípade, že by bol test pozitívny by som navštívila centrum, kde by ma boli inštruovali ako postupovať. Vedela som do čoho idem iba teoreticky, prakticky nie. Odobrali mi 6 vajíčok, z ktorých sa 4 oplodnili. Tri z nich mi vsadili. Po siedmych dňoch som začala krvácať a tušila som, že moja nádej je preč. Fyzicky som to zvládala, ale psychicky to bolo veľmi zlé. Nedokázala som si pripustiť skutočnosť, že to nevyšlo. Pred ďalším pokusom som absolvovala liečenie v kúpeľoch Lúčky, zdravo som sa stravovala, trocha cvičila. Snažila som sa urobiť všetko pre úspech. V živote však nie je všetko ideálne, mama mala autonehodu a skoro zomrela, preto som musela pokus odložiť. Keď sa všetko ako-tak utriaslo, začali mi pichať injekcie, narástla mi cysta a cyklus mi predčasne ukončili. Tretí pokus začal ako obvykle, pichaním injekcií. Na sonografickej kontrole som sa tešila ako môj organizmus dobre zareagoval. A všetko úspešne pokračovalo. Po odbere som sa dozvedela, že mám 20 super vajíčok. S nádejou som odchádzala domov. Aj na druhý deň bolo všetko super. Všetky vajíčka sa oplodnili a dozvedela som sa dátum transferu. Nevedela som sa ho dočkať. V práci som si vybavila voľno, aby som po transfere bola v čo najväčšom kľude. Prišiel deň D. Vsadili mi dve embryá a zo sály som odchádzala s ich sonografickou snímkou. Manžel sa o mňa 2 týždne vzorne staral. Väčšinu dní som preležala a vstávala len v najnutnejších prípadoch. Varil, upratoval, nakupoval a obskakoval ma. Asi po týždni som začala pociťovať napätie v prsiach a vtedy som si bola istá, že čakám dieťa. Koncom druhého týždňa sa mi nafúklo brucho, nemohla som jesť a začali ma trápiť veľké bolesti. Asi po troch dňoch, keď mi už bolo na nevydržanie sme šli na pohotovosť v domnení, že to je slepé črevo. Hospitalizovali ma v nemocnici. Manžel ráno zavolal nášmu gynekológovi. Ten sa mi ozval do nemocnice a vysvetlil mi.
Silvia
Napísať komentár