Keď som začala chodiť s Romanom, mala som sotva pätnásť, ale hádali mi takých devätnásť.. Po všetkých tých teenagerských vzťahoch z triedy bolo príjemné mať obdiv niekoho, kto mal skoro dvadsať. Dlho nám to spoločné dospelácke šťastie však netrvalo, pretože Romanovi sa schyľovalo k vojne. Bolo krátko pred Vianocami, keď sa to stalo po prvýkrát. Bola som šťastná i nešťastná zároveň. Nevedeli sme si predstaviť, že sa za tie dva roky uvidíme len vtedy, keď dostane opušťák… Chceli sme si jeden druhého užiť čo najviac a trávili sme spolu každú voľnú chvíľu. Po Vianociach Roman narukoval. Ja som vo februári oslávila šestnáste narodeniny a rozmýšľala som, ako poviem rodičom, že som menštruáciu aj Romana videla naposledy pred jedenástimi týždňami. „Otec by to neprežil“, povedala vtedy mama. Jeho jediná dcéra predsa musí ísť na vysokú a nie prať plienky. Tak som sa rozhodla. Mama mi, div sa svete, nerobila žiadne scény, naopak, vybavila potrebné formality. Ani neviem ako a bolo to, akoby sa vlastne nič nestalo. Aspoň navonok. Možno mi to nikto neuverí, ale dnes si také čosi neviem predstaviť. Lenže vtedy to bolo inak. Roman prišiel na Veľkú noc a spoločne sme ju preplakali, aj keď úprimne – Roman asi plakal viac. Myslím, že celý ten náš vzťah bral omnoho vážnejšie. Zamiloval sa a po vojne plánoval svadbu. Ale vo mne sa čosi nalomilo. Nevedela som, čo mu mám odpisovať na tie srdcervúce listy, možno som len nechcela, aby mi to neustále pripomínalo ten hlúpy potrat. Rozišli sme sa. Trvalo mi ďalšie tri roky, než som nadviazala vzťah. Otec mohol byť spokojný. Vyštudovala som. Dokonca mám aj titul a robím v nemocnici. Dá sa povedať, že pomáham ľudom. Po škole som sa vydala za Igora. Tiež bol starší, ale nikdy sa nesnažil chovať ako môj otec. Skôr ako starší brat. Od začiatku nám spolu bolo veľmi príjemne a prirodzene. Samozrejme, že sme chceli mať deti a tak sme krátko po svadbe odstavili všetky ochrany a prvé mesiace sme si dokonca po milovaní vymýšľali chlapčenské aj dievčenské mená. Na to, čo sa stalo pred desiatimi rokmi som už skoro zabudla. Teda, len skoro. Občas mi napadlo, že ani neviem, či to mal byť chlapec alebo dievča. Igor bol pokojný aj keď som neotehotnela ani po dva a pol roku. Tvrdil, že máme byť trpezliví. Ja to ale nemám v povahe a okrem toho som mala výčitky svedomia. To ostatné už asi poznáte. Teda tie, čo ste si merali bazálnu teplotu, hormóny, robili sviečky, brali lieky, ležali v nemocnici, navštevovali gynekológov, veštkyne i ľudové liečiteľky, aby ste sa napokon s niekoľkými jazvami na bruchu a jednou veľkou na duši museli zmieriť s tým, že Vám síce nikto nepovie prečo, ale že to prosto nejde. Maternicu mám ako lusk, menštruáciu pravidelnú ako orloj, hormóny v poriadku, ale… nemám už času nazvyš. A tak sme sa s Igorom rozhodli, že absolvujem tri cykly IVF a ak to do tretice nevyjde, dieťa si adoptujeme. Pravda, ak u nás dovtedy niekto nezmení legislatívu v oblasti „náhradnej matky“, pretože vajíčko i spermie by sme mali. Zatiaľ však študujeme všetky dostupné materiály o hormonálnej stimulácii, o počte embryí, možnostiach zamrazenia a iných výdobytkoch modernej medicíny. Miestami je to vzrušujúce čítanie. Rovnako ako myšlienka na naše dieťa. Je totiž vlastne jedno, či si za to môžem sama alebo nie. Igor o všetkom vie a spolupracuje. Dáva tak najavo, že ma má rád a že patrí medzi tých 75% mužov, ktorí si z lásky nechajú urobiť aj spermiogram.
Maja
Napísať komentár