Milé „spolubojovníčky,“ milí „spolubojovníci“!
Jedného júnového dňa sa na mňa obrátila pani Priadková z Občianskeho združenia Bocian s prosbou, aby som vystúpila v krátkom interview pre televíziu a odhalila svetu, že máme s manželom problém. Problém zdravotný, ktorý je veľmi chúlostivý, málo zverejňovaný a finančne náročne riešiteľný: ak chceme počať dieťa, sme odkázaní na asistovanú reprodukciu.
Bola som zaskočená. Znamenalo by to, že to, čo som pred istými ľuďmi doposiaľ úspešne tajila, by sa mohli dozvedieť. Že tento fakt v budúcnosti niekto zneužije a bude ma vydierať. Že zástupcovia poisťovne by sa mi mohli nejakým spôsobom pomstiť – veď by som tam nemohla nespomenúť, že moja poisťovňa zastavila preplácanie liečby. Že, že, že… Kvôli týmto strachom, aj keď možno prehnaným, som povedala NIE.
Namiesto toho, aby som pocítila úľavu, že som unikla z levích pazúrov, cítila som sa mizerne. Fakt, že som si stále pre seba hľadala nové ospravedlnenia, prečo sa nemôžem postaviť pred kameru, len dokazoval môj pocit viny. Pocit viny za to, že sklamem tých, ktorí sa úprimne snažia splniť náš sen. Že nepodporím ich bezhraničnú snahu obhajovať práva nás, neplodných párov, zatiaľ čo tie neplodné páry akoby ani neexistovali. Že svojím vystúpením by som mohla prispieť v boji o pridelenie ďalších finančných prostriedkov ďalším párom z poradovníka a neurobím to, nepomôžem im.
Úsmev na tvár mi p. Priadková vrátila ešte v ten istý deň. Našla „anonymné“ riešenie prijateľné pre obe strany. A výsledok ste možno videli aj Vy v nedeľu, 30. 6. v reportáži spravodajskej televízie TA3.
Ja som ju videla. Trikrát. Manželovi som neustálym prepínaním kazila pôžitok z finálového futbalového zápasu Majstrovstiev sveta a neskôr aj z jeho obľúbených westernov. Nehneval sa za to na mňa. Stačilo mu vidieť, že som spokojná. Spokojná sama so sebou, že som to zvládla a hrdá na to, že som prekonala svoje strášiky. Bola som šťastná, že som urobila dobrú vec. Pochopila som, že by bolo veľmi užitočné, keby našlo odvahu „odhaliť sa“ ešte viac mne podobných, aby sme ukázali svetu, že sme, že to nie je hanba, že prisudzovanie viny jej alebo jemu nie je na mieste, že sa náš problém dá konečne riešiť aj na Slovensku, ALE potrebujeme pomoc. Finančnú. Máme na ňu dokonca nárok podľa zákona. Možno kompetentní podcenili rozsah problému, možno len neveria, že za číslami v štatistikách o neplodnosti na Slovensku stoja živí ľudia. Skúste sa zamyslieť, čo by ste aj Vy mohli urobiť, aby tým číslam uverili.
Nech urobíte čokoľvek, bude vám tak krásne ako bolo mne.

Beáta