Chceli by sme vám rozpovedať náš príbeh, ktorý prežívame nielen my a ktorý sa môže skončiť naozaj šťastne.
Sme mladý manželský pár zo Zvolena, ja mám 30 rokov a moja manželka má 23. Náš príbeh sa začal v novembri 2000, keď som sa po roku nenaplnenej túžby po dieťati dozvedel, že dieťa nikdy mať nebudem. Vždy som veľmi túžil po dievčatku a preto to pre mňa bola veľká rana. Môj spermiogram bol úplne beznádejný, čo znamená – žiadna živá spermia. S manželkou sme sa však dokázali o našom trápení zhovárať a rozhodli sme sa, že niečo musíme podniknúť. Od urológa som si doslova vynútil liečbu, a to napriek tomu, že ma vyhlásil za beznádejný prípad. Po niekoľko mesiacov trvajúcej hormonálnej liečbe sa môj stav o čosi zlepšil, nie však natoľko, aby to stačilo na umelé oplodnenie. Tak sme sa s manželkou rozhodli, že podstúpime IUI – intrauterinárnu insemináciu od darcu spermií a dieťa bude aspoň spolovice pokrvne naše. Pokus bol však neúspešný. Až vtedy sme sa dozvedeli o technike ICSI a doktor nám ju odporučil.
To však znamenalo začiatok krížovej cesty pre moju manželku. Musela absolvovať rozličné nepríjemné a bolestivé vyšetrenia, za čo ju obdivujem a som jej vďačný. Na zákrok sme si odkladali korunku ku korunke. Nasledovali vybavovačky na úradoch, poisťovňa, žiadosť, poradovník… A vo februári 2002 sa to celé konečne mohlo začať. Manželka sa podrobila hormonálnej príprave a v marci sme prišli do centra na odber vajíčok. Podarilo sa odobrať len 3 vajíčka, čo nás dosť rozladilo, pretože sme si mysleli, že naša nádej o polovicu klesla. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že sa oplodnilo len jedno jediné vajíčko. Nechcem už ani zdôrazňovať, ako sme boli sklamaní a na koľko percent sme verili, že sa to podarí. Napriek obavám sme v určený deň prišli na transfer nášho jediného miniembrya. Pravdu povediac, nemali sme veľkú nádej, nakoľko u iných párov sa podarilo oplodniť aj 15 vajíčok a mohli si ich zmraziť na ďalšie pokusy. Tajne sme im závideli a v duchu sme sa už pripravovali na ďalší pokus. Na tomto svete sa však dejú aj zázraky a takmer sa nám podlomili nohy, keď mala manželka o 14 dní pozitívny tehotenský test. Ešte aj dnes to znie neuveriteľne, ale podarilo sa to! Na prvý pokus a s jediným embryom! Boli sme najšťastnejší na svete! V druhom mesiaci tehotenstva však nastali problémy. Vyzeralo to na potrat a ten strach, neistota a pocity s tým spojené sa nedajú ani opísať. Manželka ležala mesiac v nemocnici a potom doma až do konca tehotenstva, ktoré sa aj napriek tomu skončilo predčasne. V ukončenom 35. týždni tehotenstva sa nám narodila dcérka. Našťastie bola v poriadku a my sme boli nevýslovne šťastní. Je tým najkrajším, čo som v živote videl. Dali sme jej meno Laura, čo znamená víťazstvo. Bolo to naše víťazstvo za pomoci lekárov nad osudom – nám dvom nebolo nikdy súdené mať deti a lekári tento náš osud zmenili. Viem, že tento príbeh nebude zvlášť atraktívny pre tých, ktorí prešli podobným martýriom. S manželkou sme sa však zhodli, že musíme napísať – o veľkom šťastí, zmenenom osude, o ľuďoch s veľkým Ľ, no hlavne o nádeji, ktorá by nemala v nikom vyhasnúť a o tom, že treba veriť na zázraky. Naša malá princeznička je toho dôkazom.
Vieme, že sú oveľa ťažšie osudy, poznáme páry, ktoré už po mnohých neúspešných pokusoch strácajú nádej. Chceme však do tejto ťažkej a strastiplnej cesty vniesť radosť, podeliť sa o ňu a povzbudiť všetkých tých, ktorých čaká podobný príbeh. Ďakujeme, že sa zaoberáte snáď tým najdôležitejším, čo existuje – ľudským životom. Ďakujeme nielen za seba, ale za všetkých a držíme vám aj tým nám podobným palce.

Anton a Saša